Bábätko pred prvými narodeninami nevie dať najavo, že sa mu niečo nepáči, inak ako zvukmi, plačom či pohybmi svojho tela. Na začiatku bolo pre mňa zložité určiť, prečo sa moje dieťa necíti v pohode. Pozorne som svojho Franeka sledovala, aby som sa vyhla úkonom, pri ktorých sa „búril“.
Všimla som si, že Franek často plače pri obliekaní. Snažila som sa robiť všetko rýchlo a efektívne, ale stále som mala pocit, že to nepomáha. Začala som vyberať oblečenie, ktoré sa ľahko oblieka a je mäkké, aby nedráždilo jemnú pokožku. Napriek tomu som počas tejto činnosti stále cítila netrpezlivosť môjho dieťaťa. Nevedela som, čo mám robiť, a tak som požiadala mamu o radu. Keď som ju sledovala, všimla som si, že obliekanie brala ako zábavu. Pri obliekaní mama môjho syna hladila, bozkávala a šteklila. Vôbec neplakal a vyzeralo to tak, že proti obliekaniu nič nemá. Uvedomila som si, že som túto činnosť brala príliš vážne a môj stres sa preniesol na dieťa. Bol som prekvapená, že som si to neuvedomila skôr. Vďaka tomuto jednoduchému riešeniu som začala spájať povinnosti s hraním sa s bábätkom.
Rovnaké pravidlo som aplikovala aj na kúpanie. Snažila som sa, aby sa bábätko pri tejto činnosti cítilo bezpečne. Pri starostlivosti oň som sa s ním celý čas rozprávala, maznala sa s ním. Potom som pridal prvé hračky, ktoré sa dali vložiť do vody: gumené zvieratká, krhlička. Moje snaženie bolo korunované úspechom. Prvé kúpania neboli ľahké, no s každým ďalším sme si obaja užili viac zábavy.
Moje dieťatko nemalo žiadne problémy so zaspávaním. Zopár kamarátok mi však povedalo, že to bola pre ne náročná časť dňa. Pýtali sa ma, čo som robila pri uspávaní môjho syna. Podľa mňa som nerobila nič zvláštne. Jednoducho som sa riadila radami psychológov a snažila som sa, aby každý večer vyzeral rovnako. Naším rituálom sa stalo konkrétne poradie činností: kúpeľ, maznanie a hojdanie a potom hudba z hračky zavesenej nad postieľkou. Kamarátka mi povedala, že na konci dňa bývala veľmi unavená a jednoducho sa snažila všetko stihnúť čo najrýchlejšie. Po rozhovore so mnou zmenila svoj postoj. Uvedomila si, že svoj zhon preniesla na dcéru a teraz pri uspávaní plače menej.
Franek často plakal, keď som nebola nablízku. Myslela som si, že keď uvidím, že má všetko, pokúsim sa ho upokojiť, ale nemohla som ho stále nosiť na rukách. Chystala som sa vrátiť do práce na polovičný úväzok. Trhalo mi srdce, keď som ho počula plakať, ale všetci mi hovorili, že občas musím nechať dieťa u niekoho, komu dôverujem. Postupne som malého začala privykať na to, že nemôžem k nemu pribehnúť na každé zaplakanie. Raz týždenne som ho nechala u mamy alebo svokry (na dve hodiny). Moje večerné povinnosti súvisiace s bábätkom prevzal manžel. Pre moje dieťa to bolo veľmi ťažké, ale nie som si istá, či to spočiatku nebolo ešte ťažšie pre mňa. Keď som sa vrátila do práce, bola som vďačná svojej rodine a kamarátkam za pomoc a tipy.
Zrazu bol náš dom hore nohami. Náš tichý syn vyrástol na neskrotné mrzuté dieťa. Tá situácia vo mne vyvolala pocit úplnej bezmocnosti. Žiadosti a vysvetlenia nepomohli. Cítila som, že som niečo urobila zle. Rozhodla som sa, že namiesto čítania kníh poprosím o radu matky, ktoré už prešli týmto štádiom vývoja svojho dieťaťa. Dostala som množstvo cenných rád, ktoré mi veľmi pomohli.
Spolu s ďalšími mamičkami sme diskutovali o dôvodoch vzdoru môjho a ďalších bábätiek. Keď sa dieťa naučí veľa nových zručností, chce ich vykonávať čo najlepšie. Má veľa energie a snaží sa jej zbaviť. Nanešťastie ešte nevie robiť všetko, a preto ten hnev a frustrácia. Aj keď mu chce rodič pomôcť, namieta. Ďalšou príčinou môže byť túžba vyjadriť svoj vlastný názor, snaha overiť si, do akej miery sme my, rodičia, dôslední vo svojich požiadavkách a aktivitách. Na tento účel dieťa často používa slovo „nie“ a čaká na našu reakciu. Vzdá mama/otec svoju požiadavku nasadiť si čiapku, alebo to bude opakovať, kým to neurobím? A konečný záver našej diskusie je: naše deti ešte nevedia rozlíšiť alebo dobre pomenovať svoje emócie. To, čo cítia, v sebe dusia a nakoniec to vyústi do kriku alebo plaču. Našou úlohou je pomôcť dieťaťu v tomto ťažkom svete emócií.
Po prvé, neuvedomila som si, aký je naše dieťa dobrý pozorovateľ. Neraz ma musel vidieť v stresovej situácii, keď som bola nahnevaná na seba alebo niekoho iného. Uvedomila som si, že spôsob, akým sa bude v budúcnosti vyrovnávať s hnevom, je silne spojený so vzormi správania, ktoré sa teraz odo mňa a môjho manžela naučí. Keďže som svoje negatívne emócie nechcela prenášať na dieťa, v kritických situáciách som požiadala manžela o chvíľu pre seba. Potom úplne prevzal starostlivosť o nášho syna, aby ma nechal vyrovnať sa s náročným dňom, ale tentoraz aj s mojimi emóciami.
Ako som už spomenula, všimla som si, že môj syn má veľké zásoby energie. Preto som sa rozhodla, že mu nájdem také aktivity, ktoré by mu pomohli tú energiu uvoľniť. Spoločné hranie na ihrisku si od neho aj odo mňa vyžadovalo veľa fyzickej aktivity. Takto môj syn vypustil energiu prirodzene a užili sme si spolu veľa zábavy.
Samozrejme aj pri hraní sa občas vyskytli záchvaty hnevu. Pre mňa to bolo najhoršie, keď to bolo na verejnosti. Vďaka podpore ostatných mamičiek som cítila, že to zvládnem. Krik a plač na mieste plnom ľudí ma desili. Po radách mojich kamarátok som bola neoblomná a nesúhlasila som s ničím, čo som predtým zakázala, dokonca aj keď som čelila hnevu a hystérii dieťaťa.
Záblesk nezávislosti sa často prejavoval, keď som sa naozaj veľmi ponáhľala. Napríklad som musela ísť s Franekom von a chcela som ho rýchlo obliecť. Vtedy to chcel urobiť sám. Keď som sa ho snažila presvedčiť, že to urobím ja, rozkričal sa a rozhádzal oblečenie. Hnevalo ma to, ale prišla som na metódu, ktorá pomohla. Keďže som poznala jeho túžbu po nezávislosti, pri plánovaní dňa som ku každej aktivite pridala 15 minút, takže som sa nemusela ponáhľať a báť sa, že budem meškať. Povedala som si, že ak by som stále zaňho niečo robila, nikdy nebude nezávislý.
Podarilo sa mi odstrániť aj záchvaty hnevu pri pozeraní televízie. Samozrejme, dovolila som dieťaťu pred spaním pozerať len večerníček, ale aj to spôsobilo problémy. Hneď po rozprávke, keď som chcel prepnúť kanál alebo vypnúť televízor, môj syn začal plakať. Svojím krikom sa ma snažil prinútiť, aby som ho nechala telku pozerať dlhšie. Všimla som si, že ak som pred rozprávkou povedala „dnes si pozrieme jednu rozprávku a potom pôjdeme spať“, bolo oveľa jednoduchšie uložiť syna do postele. Samozrejme, že to nešlo hneď, ale keďže sa táto komunikácia opakovala, syn si všimol, že jeho slzy ma neoblomili.
Môj syn počas uspávania často vzdoroval. Práve v tom čase chcel skákať, behať alebo sa hrať. Úteky z postele, dupot a krik ma veľmi unavovali. S manželom sme sa rozhodli, že budeme naše dieťa uspávať striedavo. Rozhodli sme sa tiež, že v tú hodinu strávime nejaký čas so synom a budeme sa s ním hrať, ale iba hry, ktoré upokojujú a nie sú rozrušujúce, ako napríklad čítanie kníh alebo masírovanie. Nebolo to ľahké, ale naša trpezlivosť bola odmenená. Naše večerné rituály sa stali pre našu rodinu príjemným časom.
Vzdor pri stole by som skôr opísala ako prplanie sa s jedlom. Keď som dala Frankovi jedlo, ktoré mal rád, nemala som s kŕmením žiadne problémy. Čas plynul príjemne a ticho. No keď mal zjesť jedlá, ktoré nemal rád, hral sa s jedlom alebo odvrátil hlavu, keď som sa ho snažila nakŕmiť. Nechcela som ho do ničoho nútiť, ale na druhej strane som mu chcela dať všetko, čo potreboval. Postupne som zavádzala nové príchute. Ku každému známemu a obľúbenému jedlu som pridala niečo nové. Keď som videla, že môjmu synovi evidentne niečo nevyhovuje, nabudúce som to nahradila iným produktom s podobnými vlastnosťami. Spočiatku som musela príprave jedál venovať viac času, no neskôr to bolo časovo menej náročné. Chvíle jedla začali byť príjemné a moje znalosti o obľúbených chutiach môjho syna sa zlepšili.